Šanca žiť

Nad čím premýšľa žena, ktorá sa rozhoduje pre dobrovoľný potrat. Asi v nej väčšinou prebieha veľký boj. Jedna časť jej osobnosti po dieťati nesmierne túži a tá druhá vie, že si ho nemôže alebo nechce nechať. Ale prečo? Prečo mnoho matiek obetuje život dieťaťa aj kus svojho srdca? Samotná interrupcia prebieha pomerne rýchlo a pre ženu po fyzickej stránke bezbolestne. Ale čo dieťa. Keď vnikne do maternice cudzie teleso a ono už vtedy začína tušiť, že tento obraz je to posledné čo v svojom krátkom živote uvidí. Za pár minút ho tento prístroj doslova roztrhá na kusy. Existujú samozrejme aj iné metódy, chemické potraty alebo formou raného cisárskeho rezu. Vykonávajú sa v pokročilejšom štádiu tehotenstva. Ako môže svedomie ľudí takéto neskoré potraty dovoliť? Nevinné dieťa nesmierne trpí. Jednou z najpoužívanejších metód chemického potratu je otrava soľou. Dieťa sa otrávi ešte v bezpečí maternice. Kŕčovito sa chveje a niekedy vracia. Toto trápenie trvá približne hodinu. „Úspech sa prejaví približne o deň, kedy matka dostane pôrodné bolesti a dieťa porodí mŕtve. Soľ často spáli jemnú detskú pokožku. Tým je odhalené krvavé podkožné tkanivo. Hlavička dieťatka potom vyzerá ako „červené jabĺčko.“Pri rannom cisárskom reze sa otvorí brucho aj maternica. Dieťa sa vyberie z lona matky a nechá sa napospas osudu. Zomrie. Jeden lekár vybral dieťa z maternice, ktoré dýchalo, pokúšalo sa kričať. Potratár dieťa zadusil plodovým lôžkom. Je to morálne? Tu už nieje len plod, ale živý jedinec. Uvedomoval si potrebu dýchať. Bál sa o svoj život a dával to najavo. Nepomohlo ani rozhadzovanie rúčkami a pokusy o bojazlivý krik. Tieto deti boj o svoj život prehrali.Je niečo hrozné, keď ženu núti štát vzdať sa dieťaťa. Takáto situácia nastala v Číne. Tam bolo ohrozené nenarodené dieťa až do tretieho trimestra tehotenstva. Výpovede mnohých matiek, ktoré podstúpili interupciu sa zhodujú pri pocitoch na nenarodené dieťa. Milujú ho a keby boli nútené toto ťažké rozhodnutie zopakovať, viac by uvažovali o možnosti ponechať si dieťa. Majú k nemu dodnes akýsi vzťah. Silné puto, ktoré dokáže cítiť len matka. Dávajú im mená a plačú pri ich kolískach. Nikto okrem samotnej matky nedokáže pochopiť ten pocit, čo ju sužuje niekedy aj roky po potrate . Pripadá si ako by zradila svojho potomka. Stojí to za ten pocit ???